V Prešove sa rozlúčili so zosnulými hasičmi stovky ľudí

Prešov 16. mája (TASR) – V areáli prešovskej hasičskej stanice sa dnes lúčili so zosnulými príslušníkmi Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru (HaZZ) v Prešove – jeho riaditeľom Radoslavom Lackom (48) a veliteľom družstva Petrom Toďorom (43) stovky ľudí.

 

„Je to veľmi ťažké pre nás všetkých, lebo 20 rokov priamo pri výkone služby nezomrel žiadny hasič. Aj keď sme sa pred piatimi rokmi rozlúčili s jedným kolegom, ktorý pri zásahu zomrel na následky ťažkej choroby. Najhoršie na tom je, že sme všetci týchto našich kolegov veľmi dobre poznali aj osobne, rovnako aj ja. Je to strata, pretože to boli najlepší leteckí záchranári, boli to naši učitelia, ktorí učili tých najlepších špecialistov, aby zvládali tie ťažké situácie. Chceme sa s nimi naozaj veľmi dôstojne rozlúčiť a chceme, aby si to aj tí, ktorí tu zostali, veľmi dlho pamätali,“ uviedol prezident HaZZ Alexander Nejedlý. Podľa jeho slov rozdiel medzi výcvikom a ostrým zásahom zvlášť pri leteckých záchranárov nie je žiadny, pretože nemôžu nič robiť na 99 percent. „Ak je niekto hore, je to rozhodujúce, fatálne, tam to musia robiť na 101 percent,“ zdôraznil Nejedlý. Napriek tejto tragédii nijaký model leteckej záchrany nesmie zaniknúť, lebo ľudia ich pomoc potrebujú.

 

 

Posledné zbohom prezidenta Alexandra Nejedlého zosnulým hasičom ???

Mesiac máj sa vždy nesie v duchu osláv sv. Floriána. Tento rok aj v duchu 15. výročia vzniku Hasičského a záchranného zboru. Žiaľ, tento rok si budeme pamätať aj ako rok, kedy sa to stalo… Po dlhom čase sme prišli o kolegov…
Roky nás ochraňovala „Šťastena“… Priveľmi sme si zvykli, že sa nám nemôže nič stať !
Vedeli sme, že raz príde takáto chvíľa, len sme nevedeli kedy… Prišla rýchlo, nečakane – ako blesk z jasného neba. Krutá správa, ktorú nikdy nikto z nás nechcel počuť.
Pozrieť sa do očí tvrdým, ostrieľaným chlapom a vidieť tam slzy, veští niečo strašné…
Nikto nedokáže prekonať takúto stratu… Stratu kolegu, s ktorým si ráno podal ruku, dal si s ním kávu, išiel na zásah, pomáhal druhým a zrazu jeho miesto zostáva už navždy prázdne. Prázdne miesto v aute, na hasičskej stanici, v kancelárii, doma ale najmä v srdci!
Je prázdne i na druhý deň, na tretí a ďalší a ďalší….

Rado a Peter boli dvaja kolegovia – nerozluční kamaráti! Boli to každodenní hrdinovia, hasiči od kosti, ktorým nikdy nič neuniklo.
Stretnutie s nimi bol vždy zážitok.

Na osobný rozhovor s Radom som sa musel vždy poriadne pripraviť. Bol stálym, neúnavným bojovníkom za hasičské napredovanie, za chlapov, za ich životy… Stále posúval latku vyššie a vyššie, a keď sme dospeli k nejakému cieľu, v mysli už mal pripravených ďalších desať iných plánov.
Mnohokrát som ho musel vyhodiť dverami, aby v zapätí prišiel oknom. Ako aj v prípade ich sna o záchrannej sieti pod vrtuľníkom. Bol to ich spoločný projekt, ich túžba… Keď som s nimi pred pár rokmi na Lešti spoločne stál na tejto sieti a lietal pod vrtuľníkom, okamžite som pochopil, že tento projekt musíme dotiahnuť dokonca.
Okrem iného bol Rado obrovský bojovník za práva hasičov – dlhoročný odborár. V tejto problematike boli naše rozhovory ešte ťažšie, mnohokrát tvrdohlavo neustúpil a vybojoval tak pre hasičov veľmi veľa!
Po nástupe do funkcie riaditeľa sa mu len veľmi ťažko plnil môj príkaz vzdať sa funkcionára odborov, ešte ťažšie znášal príkaz opustiť funkciu leteckého inštruktora a záchranára. Vtedy mi povedal, že radšej nebude riaditeľom, ale záchranárom…
A ja som v tom okamihu pochopil, že Radov svet je tam hore, na lane.
Nikto však nerátal s tým, že tam hore už zostane navždy.

Peťo bol z „rovnakého cesta“… Nikdy neposielal svojich chlapov do akcie samých vykonávať jeho príkazy – vždy sa vrhol do ohňa spolu s nimi. Prvý cvičil a prvý učil svojich kolegov „lietať“…
Popritom sa vášnivo venoval motorkám a aj tú jedinú, ktorú máme v Hasičskom a záchrannom zbore osedlal dokonale!
Poznal som ich osobne veľmi dlho.
Pred pár dňami v Trenčíne som im podal ruku, nevediac, že je to ozaj poslednýkrát.
Smrť ich pristihla pri ich práci, tam, kde to mali najradšej. Pod vrtuľníkom, v podvese, pri výcviku, opäť spolu… Spolu, ako nerozlučných bratov.

Kolegovia, priatelia, chlapi moji! Nestihol som Vám poďakovať za Vašu prácu, nestihol som požiadať o prepáčenie… Ako príslušníci ste do posledného slova splnili služobnú prísahu. Žiaľ, nesplnili ste moju žiadosť, moje prianie… Žiadosť, aby ste sa vrátili domov živí a zdraví!

Príslušníci, uvoľňujem Vás naveky zo štátnej služby a dávam Vám večný pohov. Jedno prianie však mám.
Čakajte na nás tam hore, ale veľmi, veľmi dlho!
My tu máme ešte veľa práce! Veľa ľudí bude ešte potrebovať našu pomoc…

Zbohom!

S úctou, Alexander Nejedlý.